Spomienky na letné hraničné rošády
Letné obdobie sa v našich životoch neodmysliteľne spája s cestovaním, najmä do zahraničia. Avšak, s postupujúcim časom sa z pamäte vytrácajú ťažkosti a frustrácie cestovateľov, ktorých skúsenosti sú zasadené do obdobia pred rokom 1990. Mnohí na tieto časy buď zabudli, alebo už nie sú medzi nami, čo znamená, že ich príbehy zostávajú nepovedané.
Podľa ekonóma Ľuboša Pavelku, absurdnosť celého procesu vycestovania do nesocialistických krajín, vrátane Juhoslávie, spočívala v množstve potrebných dokladov. Na to, aby ste sa dostali do týchto štátov, bolo potrebné získať vycestovaciu doložku z centrály Verejnej bezpečnosti, po predchádzajúcom písomnom súhlase zamestnávateľa. Trebalo tiež predložiť potvrdenie od cestovnej kancelárie, či doklad o devízovom prísľube od Štátnej banky Československa, a dokonca aj výpis z registra trestov od Generálnej prokuratúry.
Devízové prísľuby schvaľovala komisia raz ročne na začiatku kalendárneho roka. Zamestnávatelia už pri podávaní žiadosti vedeli o úmysle svojich zamestnancov vycestovať, keďže museli poskytnúť písomný súhlas. Nepríjemným zistením pre mnohých bolo, že viac ako tri štvrtiny žiadostí o devízový prísľub bolo zamietnutých, niekedy aj pri požiadavkách na drobné sumy. O tom, že bola žiadosť zamietnutá, prichádzali žiadatelia k ničomu, ak im Schválenie ŠBČS nebolo doručené osobitne.
Na vycestovanie do Rakúska, dokonca aj na trojdňový zájazd lodou z Bratislavy do Viedne, bolo nevyhnutné získať vycestovaciu doložku a vízum. Cestovný zájazd za 2 400 Kčs predstavoval celú mesačnú mzdu úradníka a dostupnosť týchto zájazdov bola výsadou tých, ktorí mali dobré konexie. I keď bol zájazd oficiálne uvedený v ponuke, v reálnom čase bol vypredaný už v prvý deň predaja.
Účastníci takýchto zájazdov sa často dostávali pod tlak, keďže limit na devízy na osobu bol len 100 šilingov, čo viedlo mnohých k zapojeniu sa do čierneho trhu s valutami alebo k nelegálnemu vývozu československých korún, ktoré mali následne zameniť za šilingy v Rakúsku, a to za horší kurz, než aký ponúkali veksláci v bývalej ČSSR.
Vtedajšie devízové kurzy boli výrazne zmenené a odtrhnuté od skutočnosti, neodrážali aktuálne parametre medzinárodného obchodovania ani úroveň spotrebiteľských cien v socialistickej krajine. K oficiálnemu nadhodnotenému kurzu sa ešte pripočítavali prirážky, čím boli ceny v praxi ešte zvýšené, čo nedávalo zmysel.
Každý muž vo veku 18 až 60 rokov bol povinný preukázať sa na štátnych hraniciach potvrdením o odovzdaní vojenskej knižky, ktorú si mohol po návrate z cudziny opätovne vyzdvihnúť. Existujúce príbehy, ako je ten o rodine z Oravy, ktorá bola vrátená z hraníc, pretože manžel zabudol predložiť potvrdenie o odovzdaní vojenskej knižky, len dokladajú absurdnosť týchto procedúr.
Štátne orgány využívali cestovateľov ako jednoduchý zdroj príjmov, pričom za vydanie vycestovacej doložky si pýtali poplatok v kolkoch vo výške 50 Kčs, pričom kolok na colnom a devízovom vyhlásení stál od 100 do 300 Kčs. Zameranie na dôkladné colné kontroly tak rozhodne nebolo bez nákladov pre občanov.
Dnes je smutné, že nostalgické spomienky na časy totality sú stále v prítomnosti, a to nielen medzi bežnými občanmi, ale aj vo sfére politiky, kde sa nachádzajú aj tí, ktorí sa s radosťou vracajú k obdobiu stratosférickej byrokracie a zastrašovania.
