Ondruš prehral vo finále vlastnými chybami: Odbory si pohodlne žijú vo svojej ulite
Fádny život odborov bol prekvapivo narušený europoslancom Branislavom Ondrušom, ktorý nedávno ohlásil svoj úmysel uchádzať sa o post šéfa Konfederácie odborových zväzov (KOZ). Mnohí si mysleli, že jeho šance sú silné, najmä keď predchádzajúca predsedníčka Monika Uhlerová, známa svojimi snahami o odpolitizovanie a modernizáciu odborov, v piatich hlasovaniach utrpela porážku. Avšak, vo finále volieb prekvapujúco získala o desať hlasov viac než Ondruš, čím si zabezpečila pokračovanie vo funkcii na ďalšie štyri roky.
Ondruš prešiel mesiacem budovaním svojho imidžu a snažil sa získať podporu v rôznych odborových zväzoch a regionálnych organizáciách. Avšak na zjazde odborov sa ukázalo, že skutočné víťazstvo môže byť oveľa zložitejšie než sa predpokladalo. Taktika, ktorú zvolil, bola síce sofistikovaná, no v rozhodujúcom momente sa ukázalo, že jeho nepresné odpovede na otázky delegátov a opakované kľučkovanie v substanciálnych témach odradili veľkú časť voličov.
Vyvstáva otázka, či je naozaj dôležité, kto presne odbory vedie. Ondruš neprehral len kvôli svojej neistej prezentácii, ale aj kvôli kritike, že jeho spojenie s europarlamentom a jeho ochota uchovať si vymoženosti vyplývajúce z tejto pozície znepokojili mnoho delegátov. Navyše, obavy z politizácie odborov a ich prepojenia na vládne ľavicové strany, čo sa môže zdať ako prekážka, znovu veľmi rezonovali.
V širšom kontexte je však znepokojivé, ako odbory fungujú vo svetle súčasných hospodárskych podmienok. Odbory zastupujú približne 15 % zamestnancov, najmä vo veľkých podnikoch. Mnohí zamestnanci v malých a stredných firmách nemajú dostatočné zastúpenie a odbory sa zdajú byť často bezradné, ak ide o pomoc týmto pracovníkom. Ich existencie tak vyvoláva čoraz častejšie otázky.
Dôležité je tiež zamyslieť sa nad tým, akú hodnotu odbory ponúkajú v kontexte s aktuálnymi výzvami, ako sú platformové pracovné modely, kde zamestnanci čelí nízkym platom a zlým pracovným podmienkam. Prečo by mali mať odbory taký hlas, ak zastupujú len menšinu zamestnancov? Ich prínos v súčasnej trhovej ekonomike sa javí ako zanedbateľný, a pokiaľ sa nezmení ich prístup a spôsob fungovania, je ťažké si predstaviť ich budúcnosť.
Posledným vyzvaním je otázka, či by sa odbory nemali zamyslieť nad svojím postavením a úlohou v modernej dobe. Ak nebudú schopné oslovovať všetkých pracujúcich a ponúkať im relevantnú pomoc, je otázne, akú hodnotu majú, nezávisle od toho, kto stojí na ich čele. To, čo sa deje v odboroch v súčasnosti, naznačuje, že ich politizácia a mnohohlasné hlasy môžu so sebou so sebou niesť viac otázok ako odpovedí.
