Európske osamotenie a šach v Karibiku
V súčasnom geopolitickom kontexte sa na horizont blikajú alarmujúce varovné signály, keď Donald Trump vystupuje ako dominantný politik, ktorý sa snaží pretvoriť svet podľa svojich predstáv. Podľa názorov odborníkov, jeho vyhrážky komplikujú aj doteraz stabilné a zdánlivo nespochybniteľné aliancie, pričom sa objavujú diskusie o nových rozdeleniach mocenských zón. Tieto prúdy naznačujú, že Európa sa nachádza na okraji, osamotená vo svojich snahách o zachovanie politickej a ekonomickej suverenity.
Práve útočné sankcie zo strany USA boli nedávno zamerané na krajiny ako Čína, ako aj na ľavicovejšie orientované vlády Latinskej Ameriky, ktoré sa púšťajú do snahy o vlastnú kontrolu nad prírodnými zdrojmi. Tento proces, ktorý USA daužujú do pojmu „ohrozovanie národnej bezpečnosti“, trvá už viac ako dve storočia.
Jeden z najvýraznejších príkladov tohto trendu predstavuje situácia vo Venezuele, kde USA, prostredníctvom obmedzení a sankcií, zasahujú do vnútorných záležitostí, čím narušujú stabilitu regiónu a poskytujú cenné suroviny na severoamerické trhy. Cieľom je zabezpečiť si kontrolu nad venezuelskou ropou, ktorú by Európa za normálnych okolností netolerovala, pričom debatuje o vlastných strategických záujmoch.
V aktuálnej chvíli sa javí, že Kuba by mohla byť ďalšou „ťahokartou“ na šachovnici geopolitiky. Po 65 rokoch trvania embarga zo strany USA, je táto krajina v ohrození, kde každá potenciálna spolupráca s inými štátmi, ako je Kanada, vyvoláva hrozbu zameranú na odplatu vo forme dodatočných sankcií. Týmto spôsobom sa vytvára zdanie existovania silnej strategickej závislosti medzi USA a ich tradičnými spojencami, čím sa Európa dostáva do podozrievavej situácie, kde sa jej postavenie stáva čoraz zdiskreditovanejším a osamelým.
Pre Európsku úniu, ktorá je už dlhodobo partnerom USA vo vojenských i ekonomických operáciách, sa ponúka zlomový moment, keď môže prehodnotiť svoje strategické plánovanie a výber aliancií. Namiesto pridania sa k vojnovej mašinérii, má Európa príležitosť preskúmať možnosti spolupráce a vytvorenia nového, vzájomne výhodného poriadku, ktorý by nerealizoval rozdeľovanie a antagonizmus, ale naopak, budoval trvalé a spravodlivé partnerstvá.
Tento prelom môže byť základom pre transformáciu, ktorá vyžaduje kritické prehodnotenie existujúcich poriadkov a skutočnú spoluprácu s krajinami, ktorých suverenita je ohrozená. Ak sa Európa poddá vydieraniu, riskuje, že sa na karibskej politickej šachovnici ocitne v pozícii bez úniku a podstate definitívneho matu.
