Uhlíková nerovnosť je priepastná
Podľa najnovších údajov Nadácie Oxfam, zameriavajúcej sa na svetové nerovnosti, sa ukazuje, že uhlíková nerovnosť je naozaj alarmujúca. Napríklad, 1 % najbohatších jednotlivcov vyprodukovalo toľko emisií oxidu uhličitého už za prvých desať dní tohto roka, koľko by mal na rok človek z 50 % najchudobnejšej časti populácie. Toto prvé posúdenie ilustruje dramatickú nezrovnalosť v rozdelení zodpovednosti za emisie skleníkových plynov.
Konkrétne, zatiaľ čo priemerná uhlíková stopa človeka z najchudobnejších 50 % obyvateľstva sa pohybuje okolo 0,6 tony CO2 ročne, na druhej strane, jedno percento najbohatších vyprodukuje takmer 48 ton CO2 na osobu ročne. Dôsledky klimatických zmien sa pritom najviac dotýkajú práve tých krajín, kde emisie sú nízke, často pod 1 tonou na osobu a rok. Týmto spôsobom sa dá povedať, že nerovnosť v emisiách naozaj môže mať tragické dôsledky pre život, a to nie len jednotlivcov, ale aj celých komunít.
Atmosféra Zeme je v podstate globálnym verejným statkom, ktorý zaisťuje podmienky potrebné na prežitie nielen homo sapiens, ale aj mnohých iných živočíšnych a rastlinných druhov. To, aké množstvo skleníkových plynov sa produkuje, má priamy dopad na naše životné prostredie a na dlhodobú udržateľnosť života na Zemi. Množstvo vedeckých prác naznačuje, že pre udržanie stabilného klimatického systému je nevyhnutné znížiť priemerné emisie na dve tony CO2 na osobu a rok.
Priemerná uhlíková stopa na globálnej úrovni sa odhaduje na približne 5 ton CO2 na osobu. V Európe, a konkrétne na Slovensku, sa táto čísla vypočítava medzi 6,4 a 7,39 ton CO2 na osobu za rok. Avšak štatistiky EÚ nezohľadňujú emisie spojené s vojenskými aktivitami ani emisie vyprodukované pri výrobe a transporte tovarov mimo územia EÚ, ktoré sú tam následne spotrebované. Skutočná uhlíková stopa obyvateľa EÚ a Slovenska je tak pravdepodobne ešte vyššia. A to všetko sa deje, bez ohľadu na sociálne rozdiely, ktoré sú v rámci krajiny ešte výraznejšie.
Viaceré organizácie vrátane Oxfam zdôrazňujú, že sociálna nerovnosť má za následok aj uhlíkovú nerovnosť, čo nakoniec vedie k rozsiahlym nespravodlivostiam. Tieto rozdiely nie je možné ospravedlniť ani argumentom o tvrdej práci, šikovnosti či géniovi najbohatších. Bohatstvo, ktoré sa investuje do luxusného životného štýlu, ako sú súkromné lietadlá a jachty, má priamy dopad na životné prostredie a ohrozuje životy miliónov ľudí, ktorí si nezaslúžia takúto situáciu.
Z pohľadu morálnych a racionálnych kritérií je ekonomicko-politický systém, ktorý umožňuje takú rozsiahlu nerovnosť, skutočne ťažko obhájiteľný. Zisk z takého systému profitujú iba niektoré malé skupiny, ktoré svojim správaním poškodzujú alebo úplne zničia environmentálne predpoklady pre existenciu väčšiny ostatných. Tento systém je založený na privilégiách, ktoré umožňujú život na úkor iných.
Ak máme na zreteli, že súdne a politické dôsledky týchto nerovností sú reálne a vážne, je nutné ich brať vážne a snažiť sa o zmenu. Iba tak môžeme dúfať v spravodlivejší a udržateľnejší svet pre budúce generácie.
